KUK

KUK

Každý máme svoj ​​šuplík, kam si ukladáme dôležité veci........
Každý máme svoj ​​šuplík, kam si ukladáme dôležité veci........
KUK

KUK

Mier, slobodu a spravodlivosť, pre všetkých ľudí na tejto planéte!

text (13).gif

Všetko pre národ

Skola5.jpg
Skola3.jpg
V Bratislave ho založili nemeckí mešťania roku 1606, ale stalo sa požehnaním pre celý slovenský národ.
mb.jpg
Prvým rektorom lýcea bol D. Kilger. Evanjelické lýceum preslávil v rokoch (1714 – 1717) absolvent univerzity v Halle profesor Matej Bel, ktorý sa potom na dlhé obdobie stal jeho rektorom . Matej Bel bol počas celoživotného účinkovania uvedomelým Slovákom, jeho dielo je preniknuté hlbokým slovenským národným povedomím.
Zaslúžil sa o vydanie prvých novín na Slovensku Nova Posoniensia (1721 – 1722). Profesorom na Evanjelickom lýceu (1760 – 1770) mu bol historik Ján Matej Korabinský, známy geograf Uhorska a istý čas aj redaktor Pressburger Zeitung (1773 – 1784) a prechodne aj Pressburger Wochenblatt. Ján Matej Korabinský je autorom vlastivednej monografie o Bratislave Opis kráľovského a korunovačného hlavného mesta Uhorska Bratislavy (1781). Absolventom lýcea sa otvárali cesty na univerzitné štúdiá do Nemecka, kde sa oboznamovali s novými myšlienkovými prúdmi.


Významnú úlohu v tomto smere zohral (1776 – 1803) profesor Michal Institoris Mošovský, ktorého knižnica sa stala základom dnešnej slávnej Lyceálnej knižnice.

Na Evanjelickom lýceu sa podarilo založiť Katedru reči a literatúry česko-slovenskej (1803), ktorej prvým profesorom sa stal Juraj Palkovič. Na lýceu študovali neskorší velikáni Bohuslav Tablic, Ondrej Plachý, Ján Kollár, Pavol Jozef Šafárik, ako aj významný český intelektuál František Palacký. Medzi jedinečné osobnosti, ktoré sa formovali na Evanjelickom lýceu, patria kartograf Samuel Mikovíni a technik a vynálezca Ján Andrej Segner.
05_sturovci.jpg
Nesporne najväčšia sláva Evanjelického lýcea je spojená s účinkovaním štúrovcov. Z nich osobitne Ľudovít Štúr, ale aj Daniel Lichard, Karol Kuzmány, Jozef Holuby, Karol Holuby, Viliam Šulek, Ľudovít Šulek (autor chorvátskej gramatiky), Janko Kráľ, obaja Chalupkovci Ján i Samuel, Jozef Miloslav Hurban, Benjamín Pravoslav Červenák, Michal Miloslav Hodža.

Napokon tu roku 1890 študoval aj Milan Rastislav Štefánik. Plejáda vzácnych osobností, ktorí niesli štafetu pokroku, vzdelanosti, osvety, slovenskej literatúry a vedy, je vytesaná do bieleho travertínu na Konventnej ulici v Bratislave. Štúrovým študentom na lýceu bol v rokoch 1844 – 1846 aj srbský právnik a politik Svetozár Miletič, v uhorskom parlamente zástanca práv Slovákov.

U profesora Tobiáša Schröera (1835 – 1837) študoval aj budúci významný maďarský spisovateľ Mór Jókai. Bratislavu potom viackrát navštívil a mal tu úspešné prednášky (1872, 1879), roku 1893 dostal čestné občianstvo. V budove lýcea študovali aj známi básnici Štefan Krčméry, Ján Čietek – Smrek a Emil Boleslav Lukáč. Od roku 1958 sídli v budove Lyceálna knižnica Slovenskej akadémie vied.
Polyhistor Matej Bel má pred evanjelickým kostolom v rodisku v Očovej (22. marca 1684) sochu od Ján Kulicha. Rozlet tvorivosti zažil ako rektor Evanjelického lýcea v Bratislave (1714 – 1748), keď pôsobil aj ako evanjelický farár nemeckého bratislavského zboru. Sformovali ho štúdiá teológie a filozofie v Halle (1704 –1707). Na univerzite prevládal protischolastický a piétistický duch raného osvietenstva, ktorý Bela ovplyvňoval viac v náboženskej aktivite.
Evanjelické_lýceum_02.jpg
Matej Bel bol prenikavý mysliteľ, človek uspôsobený na to, aby predbehol svoju dobu, preto si aj staval odvážne duchovné a vedecké projekty. Na študijných cestách po Uhorsku, na ktorých sa zúčastňovali aj jeho študenti, skúmal najmä prírodné podmienky slovenských stolíc. Za vedecké výskumy si získal obdiv cisára Karola VI., ktorý ho pozval na dišputu do Viedne a financoval potom vydávanie jeho vlastivedných prác. Aj vysoká katolícka cirkevná hierarchia uznávala vedeckú erudíciu profesora Mateja Bela, osobitne jeho výkony v celoživotnom diele Notitia (Vedomosti) Hungariae novae historico-geographica (Viedeň 1735 – 1742). Pápež Klement XII. ocenil tohto evanjelického kňaza a vedca zlatou medailou s vlastným portrétom a Bel získal označenie Magnum decus Hungariae – Veľká ozdoba Uhorska. Vedomosti (Notitia) o Bratislave, Bratislavskej stolici, ďalej o Turčianskej, Zvolenskej, Liptovskej, Novohradskej, Tekovskej, Hontianskej, Nitrianskej a Malohontskej stolici a v ďalších majú pre súčasníkov unikátnu poznávaciu hodnotu.
100_1984_Matej_Bel_2.gif
k.gif
Z poverenia cisára Karola VI. vyhotovil do Notitií mapy Belov kmotor Samuel Mikovíni, ktorý bol zároveň aj tvorcom vedút niektorých slovenských miest a hradov, napríklad: Bratislavy, Trenčína, Jura pri Bratislave, Modry, Pezinka, Červeného Kameňa, Smoleníc. Bel vydával po latinsky písané noviny (1721 – 1722) Nova Posoniensia. Svoje poznatky pravidelne publikoval v nemeckých časopisoch Miscellanea Berolinensia, Nova Lipsensia, Hamburger Magazin. Stal sa na odporúčanie prezidenta Royal Society J. Sloana jej členom v Londýne. Ale Bel bol aj členom berlínskej spoločnosti Wissenschaften, Societas latina v Jene a Societas incognitorum v Olomouci
P1130043.JPG
Slávny je jeho predhovor ku gramatike Pavla Doležala (1746) o kvalitách vtedajšieho slovenského jazyka: „Nezaostáva totiž, pokiaľ to môžem posúdiť, vážnosťou a dôstojnosťou za španielčinou, lahodnosťou a jemnosťou za francúzštinou, angličtine sa vyrovnáva pátosom a pôsobivosťou, nemčine bohatstvom citu a výrazu, taliančine ľúbeznosťou a sladkosťou, napokon nezaostáva ani za veliteľskou prísnosťou maďarčiny.
Tieto vynikajúce hodnoty má vtedy, ak ho používajú ľudia učení, výreční a spoločenskí.“ Prízvukoval, „…aby sa o božských a ľudských veciach nielen správne myslelo, ale aj správne a dobre hovorilo a písalo predovšetkým jazykom, ktorý pre väčšinu je materinský.“ Úcta veľkého polyhistora Mateja Bela k materinskému slovenskému jazyku je dôkazom, ako rozhľadený vedec rozumel potrebám svojho národa v čase, keď mohol výrazne ovplyvňovať jeho vzdelávanie. Matej Bel zomrel na ceste z kúpeľov v Altenburgu (1749) v Rakúsku do Bratislavy. Jeho hrob nepoznáme, ale jeho náhrobný kameň z červeného mramoru je vsadený pod bránou Aponiovského paláca na Hlavnom námestí. Na ňom sa zachoval latinský epitaf, ktorý v slovenčine znie:
Stoj pútnik,
mýliš sa,
ak pod smrteľným
týmto kameňom,
ktorý duši nesmrteľnej svätý je,
očarený hľadáš.

Tu leží
nesmrteľný Matej Bel,
kedysi
predstaviteľ chrámu a svetskej
múdrosti,
zároveň
historiograf Uhorska neporovnateľný,
ktorému
veľké nadanie,
pevné vzdelanie,
božská výrečnosť
a
vytrvalosť kresťanskou vierou
podporená
večnú zabezpečili nesmrteľnosť.

A
odíď už,
obdivovateľ,
keď si uznal
nesmrteľné zásluhy veľkého
muža,
ktoré si Bratislava po naplnení
osudu pripomína
pri jeho hrobe.
zdroj: http://www.slovenskeslovo.sk
Reklamy na stránke nedokázem ovplyvniť...sorry!!!
Flag Counter
Zdroj: okrem vlastných materiálov je zdrojom moja mailová schránka, kde dostávam rôzne materiály od priateľov, ak by sa materiál dotkol niečich ochranných práv- napíšte mi a zjednám nápravu.ďakujem!!!
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one