KUK

KUK

Každý máme svoj ​​šuplík, kam si ukladáme dôležité veci........
Každý máme svoj ​​šuplík, kam si ukladáme dôležité veci........
KUK

KUK

Mier, slobodu a spravodlivosť, pre všetkých ľudí na tejto planéte!

text (5).gif
Pojem „kresťanstvo“ je odvodené z gréckeho titulu Christos.

Termín sa používal vo význame „mesiáš“ alebo „pomazaný“
Obrázok4.png
stiahnuť.png
Kresťanstvo je najrozšírenejšie náboženstvo, ktoré má 1,5 miliardy stúpencov
Väčšina z nich žije v Európe, Austrálii a v Amerike. Európsky kolonisti a misionári však toto náboženstvo rozšírili po celom svete.
Překlad modlitby Otčenáš přímo z aramejštiny, tedy z jazyka Ježíšova. Jeho smysl je jiný - širší - než v nám známých překladech bible. Jak to tedy bylo skutečně myšleno??? - Posuďte sami. Autorem překladu z aramejštiny je Neil Douglas-Klotz:
jezis.jpg
images.jpg
images (2).jpg
krestan.jpg
images (3).jpg
images (1).jpg
pavol.jpg
kruz.jpg
images (4).jpg
Kresťanstvo sa vyvíjalo z judaizmu a zachovalo si veľa z jeho symboliky a teológie (hebrejské sväté písmo – kresťanom známe ako Starý zákon – používajú tí, ktorí považujú svoju vieru za naplnenie židovského proroctva a učenia). Za veľa vďačí aj gréckej kultúre, mysleniu a filozofii 1. storočia.Hoci korene kresťanstva spočívajú v judaizme, rýchlo ho ovplyvňovali myšlienkové prúdy v grécko – rímskom svete, v ktorom sa vyvíjalo. Jeho judaistický charakter, ako aj grécko – rímskom prostredie, do ktorého sa transplantovalo, mu umožnili rýchlo sa šíriť v celom stredomorskom svete. Od počiatkov išlo o misionársku vieru: jeho politikou a stratégiou bola expanzia.
Kresťanstvo sa začalo utvárať ako systém viery krátko po Ježišovej smrti. Spočiatku mal Ježiš dvanásť hlavných nasledovníkov – tento „vnútorný krúžok“ sa stal známy ako „dvanásť apoštolov“ . V čase Ježišovho ukrižovania boli učeníci spolu takmer tri roky a smrť ich vodcu zasadila úder tomu, čo až dovtedy vyzeralo ako reformné hnutie judaizmu 1. storočia v oblasti okolo Galiley.Udalosť známa ako Ježišovo vzkriesenie zmenila tento zdanlivo katastrofálny úder pre Ježišových nasledovníkov na triumf nad smrťou a prehrou a premenilo ich na komunitu plnú života, ktorá je opísaná v skutkoch apoštolov ( hlavne v 1. až 3. Kapitole).
Opisy vzkriesenia a nasledujúcich udalostí možno nájsť vo všetkých štyroch evanjeliách ( podľa Matúša 28, 1 – 20; podľa Marka 16, 1 – 20, podľa Lukáša 24, 1 –49; podľa Jána 20, 1 –21;25). Keď nasledovníci navštívili niekoľko dní po Ježišovej smrti jeho hrob, našli ho prázdny.
Evanjeliá a Skutky apoštolov uvádzajú, že vzkriesený Ježiš sa pri niekoľkých príležitostiach zjavil učeníkom. Apoštol Pavol v Prvom liste Koriňťanom dodáva že potom, ako sa Ježiš zjavil Petrovi a nato dvanástim apoštolom, zjavil sa vo vzkriesenom tele vyše 500 bratom naraz. V Evanjeliu podľa Lukáša vzkriesený Ježiš vysvetľuje apoštolom, že židovské sväté písma predpovedali nielen jeho smrť, ale aj zmŕtvychvstanie.
Ťažko možno doceniť, aký vplyv mali na učeníkov správy o vzkriesení. Po Ježišovom nanebovstúpení štyridsať dní po jeho vzkriesení (Skutky 1) sa počas židovských svätodušných sviatkov učeníci zhromaždili v hornej miestnosti v Jeruzaleme, kde (ako opisujú Skutky 2) všetkých naplnil duch Svätý a boli zmocnení zvestovať Ježišovo posolstvo. Potom sa Ježišovi nasledovníci denne neohrozene schádzali v chráme (Skutky 2).
Zrodenie cirkvi
Komunita kresťanských veriacich je známa ako „cirkev“. Táto cirkev sa rýchlo rozšírila aj do Malej Ázie (zahŕňajúcej medzi inými územiami aj dnešné Turecko). Práve v tejto oblasti bolo založených veľa miestnych cirkví.
Pritom boli čoraz silnejší, narastal ich počet a vytvorila sa prvá kresťanská komunita, až kým ich prenasledovanie (opísané v Skutkoch 8) neprinútilo rozpŕchnuť sa po celom území, kam so sebou priniesli kresťanské posolstvo a urýchlili rast prvej kresťanskej cirkvi. Keďže Ježišovi nasledovníci boli prenasledovaní, prestali sa stretávať v židovských synagógach a začali sa schádzať vo svojich domoch.
Pavol z Tarsu
Prví kresťanskí veriaci boli za svoju vieru kruto prenasledovaní. Jedným z najtvrdších prenasledovateľov bol učený farizej z mesta Tarsus, člen prísnej judaistickej sekty vyznačujúcej sa úzkostlivým zachovávaním židovského práva.

Bol aj rímskym občanom. Po dramatickom zážitku počas cesty do Damasku sa však pripojil k Ježišovým nasledovníkom – tí ho poznali ako Pavla.
Pavol bol vzdelaný muž, vedel po aramejsky aj po grécky. Bol odborníkom v otázkach židovského učenia aj gréckej vzdelanosti. Mal sa stať kľúčovou postavou pri zakladaní kresťanstva vo svete hovoriacom po grécky, lebo mohol preklenúť kultúrne, jazykové aj náboženské rozdiely. Pomáhal pri zakladaní cirkví v oblastiach s väčším počtom obyvateľov v Malej Ázii, bol aj veľmi dobrý stratég. Veľa z jeho rozsiahlych listov cirkvám, ktoré založil alebo v ktorých mal nejakú autoritu, je zahrnutých do Nového zákona. Tie poskytujú cenný pohľad na ranný vývoj cirkví a na problémy, ktorým prví kresťania čelili. Zároveň sú cenným prameňom pre vývoj kresťanskej technológie.
Rozvíjanie kresťanského myšlienkového sveta
S narastajúcim počtom a vplyvom cirkví sa objavovalo veľa otázok týkajúcich sa viery. Prichádzalo k sporom a polemikám, vznikali odnože a hnutia. Rané kresťanstvo sa nachádzalo uprostred iných vier a muselo sa medzi nimi vymedziť. Zároveň si muselo vymedziť aj vieru. Kresťanské teologické myslenie pomohli rozvinúť významní učenci, neskôr známi ako „otcovia cirkvi“, uprostred mnohých debát o Ježišovej povahe a úlohe. Ako sme uviedli, kresťanstvo bolo silne ovplyvnené gréckym myslením podobne ako pred ním judaizmus.
Zavedením kresťanstva do sveta hovoriaceho po grécky sa do sveta inkorporovali grécke idey a koncepty. S gréckym myslením sa kresťanstvo stretávalo najmä v egyptskom meste Alexandria. V tomto meste pomáhali pri interpretácii kresťanského myslenia dvaja veľmi vplyvní kresťanskí myslitelia Klement ( 150 – 213 n. l.) a Origenes (180 – 253 n. l.), a to spôsobom, ktorý bol v súlade z myslením gréckeho filozofa Platóna. Takto stanovený jasný vzťah z gréckymi filozofmi ďalej upevnil pozíciu kresťanstva najmä v intelektuálnych kruhoch.
Cirkev a ríša
Roku 313 n. l. cisár Konštantín vydal výnos, že kresťanstvo sa stáva štátnym náboženstvom Rímskej ríše. V dôsledku toho kresťanstvo nadobudlo silnú organizovanosť a inštitucionali­zovanosť a spolitizovalo sa. Teraz bolo ešte dôležitejšie vymedziť vierouku cirkvi. Konalo sa veľa koncilov, na ktorých teológovia podrobne diskutovali o Ježišovej božskosti a o povahe Boha. Mnoho myšlienkových prúdov a teórií o Ježišovi považovali za kacírske. Ariánsky spor (pomenovaný po Areiovi, asi 250 – 336 n. l.) vyústil do koncilu roku 325 n. l., ktorý stanovil, že Kristus nebol stvorený Bohom, ale bol „splodený“ Bohom Otcom a je Božím Synom. Príslušníci ďalšej skupiny, ktorí boli považovaní za heretikov – adopcianisti -, tvrdili, že Ježiš bol obyčajným človekom a Boh ho iba adoptoval za syna.Tieto zmätky okolo pravej povahy Ježiša vyriešil chalcedónsky koncil roku 451 n. l., kde sa dohodli na formulácii, že Ježiš bol dokonale božský a dokonale ľudský. Po páde Rímskej ríše a vzniku východného hlavného mesta ríše Konštantínopolu sa cirkev na západe a cirkev na východe začali uberať rôznymi cestami a prijali odlišné praktiky a doktríny. Na západe narastala duchovná aj politická moc pápeža. Východnú cirkev viedlo niekoľko patriarchov, ktorí sídlili vo väčších centrách a oblastiach. Roku 1054 duchovné a politické spory medzi oboma stranami dosiahli vrchol a došlo k formálnej schizme, čiže k rozštiepeniu.
Križiacke výpravy
Križiacke výpravy.jpg
Kontroverzné náboženské konflikty, známe ako križiacke výpravy, sa uskutočnili na pozadí moslimskej okupácie Jeruzalema. Roku 1095 pápež Urban II. vyhlásil prvú križiacku výpravu s cieľom dostať „kresťanské územia v Svätej zemi“ pod kresťanskú kontrolu. Križiacke výpravy pokračovali až do 13. storočia a boli príčinou nepriateľstva a krviprelievania. Toto označenie sa používalo aj na pápežské kampane proti kresťanským skupinám považovaným za heretikov – napríklad albigénska križiacka výprava, ktorá sa začala roku 1209 a skončila sa vyvraždením katarov v južnom Francúzsku.
luther.jpg
Pod reformáciou rozumieme v európskych dejinách veľké náboženské hnutie usilujúce sa o nápravu veľkej západnej cirkvi.
Mali 2 hlavné ciele:
-návrat k presnému dodržiavaniu etických zásad ako sú v Biblii.
-odstránenie svetskej moci cirkvi

V 15. storočí nastali hlboké rozpory medzi rímskokatolíckou cirkvou na čele s pápežom a kresťanmi v celej Európe, ktorí sa búrili proti centralizovanej moci cirkvi ovládanej kňazmi..

Renesancia v 14. storočí kresťanov povzbudila, aby sa sústredili na Bibliu ako prostriedok osobného zjavenia; autorita cirkvi sa vážne spochybnila. Začala sa skúmať úloha ľudských prostredníkov ako bol pápež a kňazi. V 16. storočí, v období známom ako reformácia, vzniklo veľa reformačných hnutíReformácia sa uskutočnila najmä v Anglicku, Škótsku, Nemecku, Francúzsku, Švajčiarsku a Holandsku. Roku 1517 nemecký mních Martin Luther (1483 – 1546) spochybnil autoritu cirkvi, keď pribil na dvere chrámu vo Wittenbergu deväťdesiatpäť téz (výpovedí) určených na diskusiu. Luther bojoval proti praktikám v cirkvi, ktoré považoval za skazené, nebiblické – napríklad predávanie odpustkov za spáchané hriechy. Vo Švajčiarsku kázal proti praktikám rímskokatolíckej cirkvi Ján Kalvin (1509 – 1564); ten svoje hnutie sústredil v Ženeve. V Anglicku sa chcel Henrich VIII. (1491 – 1547) rozviesť so ženou a dostal sa do rozporu s pápežom. Napokon sa v Anglicku vyhlásil za hlavu cirkvi namiesto pápeža. Roku 1558 sa stala kráľovnou Henrichova dcéra Alžbeta (1533 – 1603), ktorá uskutočnila širšie reformy
Výzva a rozmanitosť
Aj v nasledujúcich storočiach kresťanská cirkev čelila narastajúcemu sekularizmu v spoločnosti. Osvietenstvo 18. storočia zdôrazňovalo autoritu ľudskej bytosti a schopnosť ľudskej mysle myslieť za seba bez potreby Boha. Veľa filozofov namietalo proti existencii Boha. Priazni sa tešila predstava, že Boh je len výplodom ľudskej mysle. Kresťanstvo si však vedelo poradiť s takými názormi. Kresťanská misionárska činnosť naďalej umožňovala cirkvám získať značný priestor vo svete zameranom výrazne na sekularitu a rozvoj vedy. Hoci na západe vplyv kresťanských cirkví upadol, mnohé z nich – najmä protestantské evanjelické cirkvi – sa rýchlo šíria v oblastiach Afriky, Ázie a Južnej Ameriky. Evanjelické cirkvi sa zameriavajú na osobnú reakciu na kresťanské posolstvo a povzbudzujú zmenu srdca a zmenený život. Do centra kresťanskej teológie kladú Bibliu a posolstvo Ježišovej smrti ako obety za hriech.
Zakladateľ a významné postavy
Ježiš Nazaretský nikdy nepoužíval označenie „kresťanstvo“. Bol však jeho inšpiráciou.
Ježiš Nazaretský
vianoce.jpg
Ježiš sa narodil v Betleheme, južne od Jeruzalema v kraji Judea. Príbeh o jeho narodení, ktorému sa prisudzujú znaky zázraku, je vyrozprávaný na začiatku Evanjelia podľa Lukáša. Presný rok nie je istý.Najnovšie výskumy uvádzajú rok 5 alebo 6 pred n. l. Hlavným zdrojom informácií o Ježišovom živote sú štyri evanjeliá. O jeho mladosti sa vie málo. Vykresľujú ho, že pochádzal z Dávidovho domu, z kráľovského rodu. Tento ukazovateľ, ako aj ďalšie ukazovatele v evanjeliách ho predstavujú ako mesiáša.Príchod mesiáša židia očakávali – mal ich zachrániť od útlaku a zo zajatia, lebo v tom čase boli pod vládou Rímskej ríše. Ježiš sa teda narodil do spoločnosti, v ktorej panoval politický zmätok a odpor proti vládnucim autoritám. Ježišova matka sa volala Mária. Jeho otec bol Jozef, hoci evanjeliá tvrdia, že Ježiš nebol počatý normálnym biologickým spôsobom, takže Jozef nebol jeho biologickým otcom. Lukáš (1, 30 – 33) vysvetľuje, že Márii sa zjavil anjel a povedal jej, že zázračne počne silou Svätého Ducha, a nie nejakým ľudským pričinením. Ježiš dospieval v meste Nazaret, 110 km severne od Jeruzalema v oblasti Galiley, známej ako ohnisko nepokojov a protirímskeho odporu.
Ježišovo verejné pôsobenie
images (6).jpg
Ježiš začal svoju kazateľskú dráhu ako tridsaťročný, keď ho v rieke Jordán pokrstil bratranec Ján, známy ako Ján Krstiteľ. V evanjeliách má Ján Krstiteľ úlohu Ježišovho predchodcu – pripravoval cestu pre jeho verejné pôsobenie.
Ježišovo pôsobenie sa vyznačovalo mnohými zázrakmi, ako jeho uzdravovanie chorých, ba dokonca oživenie mŕtveho. V opisoch sa často hovorí o exorcizme, čiže vyháňaní zlých duchov.
zázrak.jpg
uzdrav.jpg
Jednou z hlavných tém Ježišovho kázania bol príchod Božieho kráľovstva, kde bude rozšírená vláda a vplyv Boha. Evanjelium bolo „dobrou zvesťou“ tejto udalosti. „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu.„ (Marek 1, 15).

Ježiš sa veľmi často dostával do rozporu so židovskými duchovnými autoritami, najmä s prísnou židovskou skupinou, farizejmi.
No zhromaždil okolo seba aj veľa stúpencov vrátane niekoľkých žien a dvanástich učeníkov – o tých je zaznamenané, že im dôveroval väčšmi než ostatným. On a jeho nasledovníci putovali po krajine a Ježiš kázal svoje posolstvo. Inokedy učil najbližších učeníkov veci, o ktoré sa nemohol podeliť s každým. Ježiš sa stýkal so všetkými vrstvami spoločnosti a jeho priateľstvo s ľuďmi, ktorých svetské autority považovali za neprijateľných, vytváralo konflikty. Medzi svojich priateľov zahŕňal vyberačov daní, ktorými ľud opovrhoval, aj ľudí všeobecne považovaných za hriešnikov. Spochybňoval aj prísne židovské pravidlá, tvrdiac, že rigidnosť a súcit nejdú vždy dohromady. Ustavične hovoril o Božej láske a učil, že vo vzťahu s Bohom nejde o dodržiavanie vonkajších pravidiel, ale o zmenu srdca a spôsobu života.
Opozícia voči Ježišovmu posolstvu
Posolstvom, ktoré Ježiš hlásal, si narobil veľa nepriateľov a židovskí vodcovia osnovali sprisahania na jeho zatknutie, aby ho židovské súdy mohli obviniť z rúhačstva a rímske autority z poburovania proti Rímu. K zatknutiu došlo po jedle známom ako „posledná večera“, pri ktorom sa Ježiš podelil so svojimi učeníkmi o chlieb a víno. Kresťania si pripomínajú túto večeru vo svojich chrámoch, keď prijímajú hostiu a víno, veriac, že chlieb a víno predstavujú Ježišovo telo a krv (alebo sa nimi stávajú). Ježiša ukrižovali na kríži, ktorý sa stal symbolom kresťanstva. Podľa evanjelií na tretí deň po smrti Ježiš vstal z hrobu, ako sľúbil, a ukázal sa svojim učeníkom aj iným ľuďom. Kresťania veria, že zmŕtvychvstaním Ježiš porazil moc smrti a pripravil kresťanom cestu, aby mohli duchovne žiť naveky. Preto sa o Ježišovi píše nie ako o obyčajnom človeku, ale ako o prorokovi, tvorcovi zázrakov, duchovnom revolucionárovi a Božom Synovi.
Peter a Pavol
pp.jpg
Odovzdávanie Ježišovho posolstva bolo zverené apoštolom. Najvplyvnejším z nich – ako je vykreslený v Skutkoch apoštolov v Novom zákone – bol Pavol, ktorý, ako už vieme, dostal kresťanstvo do širšieho kontextu.Ďalšou veľkou postavou medzi apoštolmi, mnohými považovanou za Pavlovho soka, bol Peter. Peter mal veľmi blízko k Ježišovi a bol považovaný za vodcu apoštolov. Podľa rímskokatolíckeho učenia sa stal prvým pápežom. Pôvodne sa volal Šimon a meno Peter prijal z gréckeho pomenovania „skala“ – petra alebo petros, čo bol grécky ekvivalent aramejského kepha. Po Ježišovej smrti Peter prevzal vedúcu úlohu medzi apoštolmi a stal sa kľúčovou postavou v jeruzalemskej cirkvi.
Posvätné písma
images.jpg
Posvätné písma kresťanstva sú obsiahnuté v jednej knihe – Biblii, ktorú tvorí veľa iných kníh. Najlepšie je chápať ju ako súbor kníh, ktoré spolu predstavujú širokú škálu žánrov. Biblia je rozdelená do dvoch hlavných častí.Starý zákon – obsahuje všetky židovské písma.
Nový zákon – časť Biblie, ktorá obsahuje texty vytvorené od čias Ježiša Krista. Nevie sa o tom, že sám Ježiš napísal nejaké texty. Raní kresťania mali len židovské písma a nejaký čas trvalo, kým sa vytvoril súbor spisov. Kresťanská cirkev dokonca aj potom používala Starý zákon, lebo sa považovala za pokračovateľku v učení a uctievaní Boha židovského písma.
Nový zákon
Nový zákon tvorí dvadsaťsedem kníh obsahujúcich rozličné kategórie a štýly písania. V období raného kresťanstva vzniklo v skutočnosti veľa ďalších spisov, no všetky z nich neboli prijaté ako vnuknuté božskou autoritou. Preto neboli zahrnuté do„ kanónu“ – oficiálne uznaného súboru.
Autorita Biblie
Kresťania sa líšia v názore na to, akú autoritu by mali mať historické spisy Biblie. Evanjelickí kresťania uznávajú Bibliu za ústrednú autoritu a veria, že každá jej časť bola vnuknutá Bohom, sú presvedčení, že sa v ničom nemôže mýliť. Iní kresťania ju síce prijímajú autoritatívnu, ale podľa nich podlieha interpretácii v danom kontexte.

Sú presvedčení, že jej učenie nie je statické alebo viazané na jeden teologický názor, ale že so zvyšovaním poznania a zmenami v spoločnosti možno aj Bibliu v priebehu času chápať ináč.

Ďalší ju považujú za historický záznam o zaobchádzaní Boha so svojím ľudom a za cenného sprievodcu, ale väčšiu autoritatívnosť jej neprisudzujú.

Všetci kresťania používajú tie isté posvätné spisy
jezis.jpg
images (5).jpg
Reklamy na stránke nedokázem ovplyvniť...sorry!!!
Flag Counter
Zdroj: okrem vlastných materiálov je zdrojom moja mailová schránka, kde dostávam rôzne materiály od priateľov, ak by sa materiál dotkol niečich ochranných práv- napíšte mi a zjednám nápravu.ďakujem!!!
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one